Slovenský deň: No a čo, iba trocha pršalo...

SD2014 200Je pozoruhodné, aké rozdielne pocity spojené s prejavmi môžeme mať napríklad pri rovnakom počasí. Dážď, hoci letný, ktorý nás trochu zmáča, nám zvyčajne stiahne obočie a dokáže pokaziť náladu. Inokedy, hoci nám z dáždnika kvápe do taniera s gulášom či dažďové kvapky nám dokonca zriedia pivo, inšpiruje nás to k vtipkovaniu a snažíme sa nestratiť dobrú pohodu.

Na nedeľu 20. júla bolo už týždeň vopred ohlasované zvlášť horúce počasie, pri ktorom v mysli naskakovali obrázky studených nápojov, zmrzliny a pokojný obed v tieni korún stromov.

Všetky tieto predstavy boli spojené so Slovenským dňom, ktorý v okolí Toronta už 76 rokov organizuje I. okr. zbor Kanadskej Slovenskej Ligy. Plánované horúce slnko však úplne nezapadlo do predpovedí počasia. Niekoľko stoviek návštevníkov napriek tomu nestrácalo dobrú náladu a nebolo ani veľa tých, ktorí by so zamračenými tvárami kazili náladu iným.

Pochopiteľne, že zmena počasia ovplyvnila nielen návštevnosť, ale niektorí účastníci odchádzali kvôli počasiu skôr, aby nezostali vo vlhkom oblečení, ale väčšina túto situáciu doplnila aspoň úsmevom. Aj predsedníčka KSL Mary Anne Doucette si zaspomínala, že pred niekoľkými rokmi to bolo i trocha horšie, lebo aj vtedy nás zaskočila podobná „pohroma". A dážď jej pritom stekal z dáždnika do taniera so zemiakovým šalátom a rezňom. Ale bolo to aspoň „zaujímavejšie".

Od liturgie v byzantskom obrade, cez dobrý obed, záblesk niečoho, čo niektorí nazývali slniečkom, až po odpoludňajší program bolo počuť slová o tom, že: „No a čo, síce prší, ale sme tu a to stačí". Guláš, rezeň, bryndzové halušky a pečená slaninka s klobásou rozvoniavali na diaľku a tak po ukončení pobožnosti sa dav presunul smerom ku kuchyni. Pre tých, čo neboli priamo zapojení do pracovných povinností spojených s organizáciou podujatia, by bolo ťažké menovať všetkých jednotlivcov, ktorí pod taktovkou Emilie Bohunickej venovali svoj čas a prácu tomuto dňu.

Bol síce upršaný, ale väčšina návštevníkov to brala športovo: „No a čo, iba trochu pršalo..."

Fotografie: Agnes Belošič a Štefan Reistetter, text: Julo Behúl